„Hudba sa počúva nosom,“ hovoria Japonci. Tento idiom označuje hlboké, intuitívne vnímanie, ktoré presahuje zmysel sluchu. Jeho korene siahajú do tisícročnej tradície, kde si skutočné potešenie z umenia vyžaduje viacrozmerný zmysel, zachytávajúci jeho „podstatu“. Pôvod tejto frázy siaha do kodó (香道), umenia „počúvania“ vôní kadidla. Počas obdobia Muromači (1336 – 1573) aristokrati nielen ovoňali drahé živice, ako napríklad oud. Meditatívne „počúvali“ ich jemné tóny a snažili sa rozpoznať históriu. Táto filozofia sa rozšírila do všetkých druhov umenia. „Počúvať hudbu nosom“ znamená zachytiť jej neviditeľnú „auru“, jej emocionálny podtext a ticho medzi notami. Znamená to pochopiť skladateľove zámery a vycítiť hĺbku každej frázy, napríklad v skladbách pre koto. V japonskej hudbe sa dôraz kladie na *ma* (間) – významné pauzy a medzery medzi zvukmi. Meditatívne melódie flauty šakuhači alebo operné inscenácie Nó vyžadujú, aby poslucháč nielen počúval uchom, ale aby „cítil“ drámu ticha celou svojou bytosťou. „Počúvanie nosom“ je teda o hlbokom, holistickom vnímaní umenia: či už ide o vôňu, zvuky alebo maľbu. Je to výzva k vedomejšiemu ponoreniu sa. Vyskúšajte si to sami: zatvorte oči a „privoňajte si“ k svojej obľúbenej melódii, cítiac jej pravú podstatu.